Najväčšia hrozba

Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 5/2007 → Božie milosrdenstvo

Poznať dobro a zlo znamená vlastniť Božiu všemohúcnosť a proti jeho vôli rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé. Úskočné a nesmierne inteligentné diabolské pokušenie načrtáva pred ľuďmi nekonečné perspektívy šťastia, na ktorom môžu mať podiel len vtedy, ak prejavia neposlušnosť voči Bohu a budú konať proti jeho prikázaniam.

Sväté písmo nám pripomína, že najväčším nešťastím a ohrozením pre človeka je zotrvávanie v smrteľnom hriechu.

Opis prvotného hriechu (porov. Gn 3, 1 – 5) odhaľuje stratégiu pokúšania diabla, „otca lži“ (porov. Jn 8, 44). Diabol v každom pokušení nahovára človekovi, že to, čo Boh hovorí skrze prikázania a zákony morálky, nie je pravda. V opise dedičného hriechu je symbolom Božích prikázaní Boží zákaz jedenia ovocia „zo stromu poznania dobra a zla“ (porov. Gn 2, 9). Boh zakazuje robiť zlo, lebo miluje človeka a chce ho uchrániť pred najväčším nešťastím: „Lebo keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš“ (Gn 2, 17). Také sú konečné dôsledky hriechu. Vedomý a dobrovoľne spáchaný smrteľný hriech pretrháva väzby, ktoré spájajú človeka s Bohom, čím vedie k najstrašnejšej smrti, ktorou je smrť ducha. Keď Boh stvoril človeka na svoj obraz, obdaril ho slobodou a do jeho srdca (na našej rajskej záhrady) vpísal svoj zákon (porov. Rim 2, 15). Vďaka tomu každý človek vo svojom svedomí vie, čo je dobré a čo zlé. Bez akéhokoľvek nútenia si môže voliť dobro a cestou prikázaní smerovať k úplnému šťastiu v nebi. Diabol zas vo svojich pokušeniach nahovára ľuďom, že zachovávanie prikázaní nemá nijaký význam, a uisťuje: „Nie, nezomriete. Ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo“ (Gn 3, 4 – 5). Poznať dobro a zlo znamená vlastniť Božiu všemohúcnosť a proti jeho vôli rozhodovať o tom, čo je dobré a zlé. Úskočné a nesmierne inteligentné diabolské pokušenie načrtáva pred ľuďmi nekonečné perspektívy šťastia, na ktorom môžu mať podiel len vtedy, ak prejavia neposlušnosť voči Bohu a budú konať proti jeho prikázaniam. Diabol sa v každom pokušení usiluje sfalšovať obraz Boha vo vedomí ľudí, pričom ho predstavuje ako nepriateľa človeka, ktorý obmedzuje jeho slobodu. Diabol tvrdí, že Boh zakazuje jesť ovocie „zo stromu poznania dobra a zla“ preto, lebo žiarlivo stráži tajomstvo svojej moci a bráni ľuďom v prístupe k pravému šťastiu. Pri pokúšaní presviedča človeka, že práve hriech je prameňom šťastia. Preto ponúka hriech vo veľmi príťažlivom, lákavom obale. Tak sa dnes o hriechu hovorí aj v mnohých masmédiách. To však človeka neoslobodzuje od zodpovednosti, pretože jedinou skutočnou príčinou hriechu je jeho slobodná vôľa. Ak vedome a dobrovoľne pácha hriech, nič ho nezachráni pred tragickými následkami takej voľby: „Lebo mzdou hriechu je smrť“ (Rim 6, 23).

Začiatky hriechu sú príjemné, no koniec vždy tragický. Každý smrteľný hriech už tu na zemi nesie so sebou príchuť pekla, keďže vedie k duchovnému zničeniu samotného páchateľa hriechu a ničí aj putá lásky, ktoré ho viažu s Bohom a ostatnými ľuďmi. Najväčším nešťastím pre človeka a celé ľudstvo nie je telesná smrť, choroby, chudoba, neúspechy, vojny a rôzne katastrofy, ale vedomé a dobrovoľné páchanie ťažkých hriechov a zotrvávanie v nich bez obrátenia a spovede. Koľko tragédií v dôsledku tvrdošijného zotrvávaniu v hriechu sa deje v osobnom živote, v rodinách, v miestnych spoločenstvách či na úrovni národa i ľudstva. Nedostatok odpustenia, nenávisť, egoizmus, pýcha, alkoholizmus, narkománia, pornografia, potraty, antikoncepcia, rozvody, homosexualita, okultizmus, eutanázia atď., čiže hriechy vyplývajúce z praktického ateizmu – žitia tak, akoby Boh nejestvoval – sú najväčšou hrozbou, desivou ekologickou katastrofou v rovine ľudského ducha a príčinou nešťastia pre celé ľudstvo. O tragédii hriechu a o pýche a hlúposti zatvrdnutých hriešnikov Boh hovorí takto: „Stŕpnite nad tým, nebesia, zhrozte sa preveľmi, hovorí Pán. Lebo môj ľud urobil dve chyby: opustili mňa, prameň živej vody, a vykopali si cisterny“ (Jer 2, 12 – 13). Smrteľný hriech je samovražedným skutkom. Opustením Boha – jediného zdroja života a lásky – sa človek vydáva do rúk síl zla, volí si istú smrť, vykopáva si cisterny, ktoré neudržia vodu. Pán Boh nepripúšťa falošné nádeje ohľadom dôsledkov takej voľby: „Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život“ (Gal 6, 7 – 8). „A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo“ (Gal 5, 19 – 21).

Človek sa nedokáže sám, vlastnými silami vyslobodiť z diabolského otročenia hriechu. To je hlavný dôvod, prečo sa Boh stal pravým človekom. Vo svojom nekonečnom milosrdenstve vstúpil do skutočnosti hriechu a smrti, v ktorej sa ocitlo celé ľudstvo. Sám Boh „niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti,... bol prebodnutý pre naše neprávosti“ (Iz 53, 4 – 6). Utrpenie Ježiša počas umučenia a smrti na kríži je utrpením človeka, ktorý je pravým Bohom. Pretože v Bohu je stále „teraz“, mohol zobrať na seba viny nás všetkých, hriechy všetkých ľudí. Zobral ich z príbehu každého človeka. Hriechy sú hlavnou príčinou hrozného umučenia a smrti Ježiša. Boh-Človek zakusuje, akým strašným utrpením je hriech. Umierajúc na kríži sa zjednocuje so všetkými hriešnikmi, aj s tými, čo padli najhlbšie. Ježiš berie na seba ich utrpenie, lebo chce ich vytrhnúť z diabolského otroctva hriechu a smrti. Celkom nevinný, zakúšajúc dôsledky všetkých ľudských hriechov, svojím nekonečným milosrdenstvom sa dostáva všade tam, kde sa dostala aj ničivá sila zla. Na najväčšiu nenávisť a hriech odpovedá Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním ako prejavom nekonečnej lásky, ktorá sníma všetky hriechy a dosahuje konečné víťazstvo nad diablom a smrťou. Každý človek je pozvaný zúčastniť sa na tomto víťazstve. Ježiš každému hriešnikovi ponúka odpustenie všetkých hriechov a dar večného života. Jedinou podmienkou, ktorú musí splniť, aby sa tento zázrak stal, je ľútosť nad hriechmi a dôvera v nekonečné Božie milosrdenstvo.

Pán Ježiš povedal sestre Faustíne: „Túžim, aby mi moje stvorenia dôverovali. Povzbudzuj duše k veľkej dôvere v moje milosrdenstvo. Nech sa nebojí ku mne priblížiť slabá, hriešna duša. Hoci by mala viac hriechov ako je piesku na zemi, všetko utonie v priepasti môjho milosrdenstva“ (Denníček 1059). „Dcéra moja, napíš, že čím väčšia úbohosť, tým má väčšie právo na moje milosrdenstvo. Povzbudzuj všetky duše k dôvere v nepochopiteľnú priepasť môjho milosrdenstva, lebo túžim po spáse všetkých. Prameň môjho milosrdenstva bol na kríži kopijou dokorán otvorený pre všetky duše – nikoho som nevylúčil“ (Denníček 1182).

Zázrak odpustenia hriechov 

Odpustenie hriechov „je väčší zázrak ako stvorenie sveta“, napísal svätý Augustín. Len Ježiš Kristus môže odpúšťať hriechy. Po svojom zmŕtvychvstaní odovzdal túto moc obyčajným, hriešnym ľuďom, teda svojim apoštolom a ich nástupcom: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 22 – 23). Tak ustanovil sviatosť zmierenia, aby sa mohol diať zázrak odpúšťania všetkých hriechov. Každý kňaz, ktorý spovedá, ako správca pokánia koná in persona Christi (v osobe Krista). Teda počas spovede sa vždy stretávame s Kristom. Ak mu úprimne vyznáme všetky hriechy, ľutujeme ich a rozhodneme sa polepšiť, vtedy Ježiš urobí zázrak odpustenia všetkých našich hriechov. Je to zázrak „nového stvorenia“ všetkého, čo hriech zničil a deformoval.

Pán Ježiš takto vysvetľoval svätej Faustíne tajomstvo spovede: „Povedz dušiam, kde majú hľadať útechu – v tribunáli milosrdenstva, tam sa dejú najväčšie zázraky, ktoré sa ustavične opakujú. Aby sme ten zázrak dosiahli, netreba ísť na ďalekú púť ani vykonať nijaké vonkajšie obrady. Stačí pristúpiť s vierou k nohám môjho zástupcu a povedať mu o svojej úbohosti a zázrak Božieho milosrdenstva sa prejaví v celej plnosti. Aj keby duša bola ako rozkladajúca sa mŕtvola a aj keby po ľudsky už nebolo pre ňu vzkriesenia a všetko bolo už stratené, nie je tak u Boha. Zázrak Božieho milosrdenstva vzkriesi takú dušu v celej plnosti. Ó, úbohí, ktorí nečerpáte z toho zázraku Božieho milosrdenstva, nadarmo budete volať, ale už bude neskoro“ (Denníček 1448). „Dcéra, keď pristupuješ k svätej spovedi, ktorá je prameňom môjho milosrdenstva, vždy splýva na tvoju dušu moja krv a voda, ktorá vytryskla z môjho srdca, a zošľachťuje tvoju dušu. Vždy, keď prichádzaš na svätú spoveď, ponáraj sa celá do môjho milosrdenstva s dôverou, aby som mohol vyliať na tvoju dušu hojnosť svojej milosti. Keď prichádzaš na svätú spoveď, mysli na to, že v spovednici ja sám čakám na teba, kňazom sa len zastieram, ale sám pôsobím v tvojej duši. Tu sa úbohá duša stretá s milosrdným Bohom. Povedz dušiam, že z tohto prameňa milosrdenstva môžu čerpať milosti jedine nádobou dôvery. Ak ich dôvera bude veľká, moja štedrosť bude bezhraničná. Pokorné duše zaplavujú prúdy mojej milosti. Pyšní zostávajú vždy v biede a núdzi, lebo moja milosť sa odvracia od nich k pokorným dušiam“ (Denníček 1602).

Pán Ježiš nás stále chce oslobodzovať zo strašného otroctva hriechu. Ak padneme do hriechu, Ježiš je s nami, aby nás okamžite zdvihol. Preto po spáchaní smrteľného hriechu musíme bezodkladne ísť na spoveď. Nemožno to odkladať na neskôr, pretože zotrvávanie v duchovnej smrti a v zotročení diablom má tragické dôsledky. Ľudia, ktorí žijú v hriechu, nosia v sebe temnú skutočnosť zla. Tá ničí a otravuje ich samých, ako aj prostredie, v ktorom žijú. Je to skutočná ekologická katastrofa v oblasti ducha, príčina najväčších ľudských drám a tragédií. Preto Ježiš neustále apeluje na svedomie ľudí a vyzýva nás k obráteniu, aby sme sa nebáli pristupovať k spovedi: „Svojím milosrdenstvom prenasledujem hriešnikov na všetkých ich cestách a moje srdce sa raduje, keď sa vracajú ku mne. Zabúdam na horkosť, ktorou napájali moje Srdce, a teším sa z ich návratu... Povedz hriešnikom, že vždy čakám na nich, načúvam úderom ich srdca, kedy začne biť pre mňa. Napíš, že sa im prihováram cez výčitky svedomia, cez neúspechy a utrpenia, skrze búrky a hromy, prehováram hlasom Cirkvi, a ak premárnia všetky moje milosti, začínam sa na nich hnevať, ponechávam ich samých sebe a dávam im to, po čom túžia“ (Denníček 1728).

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!