Zmenil beh dejín sveta

Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 2/2006 → svätosť

Pontifikát Jána Pavla II. zmenil beh dejín sveta a premieňal vedomie i srdcia stoviek miliónov ľudí. Z tohto dôvodu je jedným z najvýznamnejších ľudí v celej dvetisícročnej histórii kresťanstva.

Explózia úcty a lásky

V posledných dňoch pred smrťou Jána Pavla II. a aj v čase pred i po jeho pohrebe sme boli svedkami nevídanej explózie lásky k osobe zomrelého pápeža nielen medzi katolíkmi, ale takisto aj medzi veriacimi iných kresťanských cirkví a cirkevných spoločenstiev, nepokrstených a tiež všetkých ľudí dobrej vôle. Podľa údajov Apoštolskej Stolice prišli do Ríma štyri milióny pútnikov z celého sveta, aby sa mohli zúčastniť na pohrebe Jána Pavla II. Všetky udalosti súvisiace s chorobou, smrťou a pohrebom Svätého Otca sledovalo tisíc akreditovaných novinárov. Pohrebné obrady prenášalo 137 televíznych staníc z 81 krajín, no ich počet bol omnoho vyšší, lebo mnohé stanice neboli zaregistrované. Na pohreb prišli delegácie s prezidentmi a predstaviteľmi vlád zo 180 krajín a tiež delegácie rôznych kresťanských cirkví, cirkevných spoločenstiev a nekresťanských náboženstiev.

Odvolávajúc sa na údaje talianskych poriadkových služieb Svätá Stolica uviedla, že počas vystavenia tela Jána Pavla II. v bazilike svätého Petra od 4. do 7.apríla každú minútu vchádzalo do baziliky asi 350 ľudí, teda za hodinu 21 tisíc. Aby bolo možné vidieť zomrelého pápeža aspoň pár sekúnd a vzdať mu poslednú úctu, bolo treba čakať v rade dlhom asi 5 km, čo znamenalo čakať 18 – 24 hodín. Na rôznych miestach Ríma bolo rozmiestnených 29 veľkoplošných obrazoviek, aby tí, čo sa nemohli dostať na námestie svätého Petra ani na Via della Conciliazione, mohli byť takto účastní na pohrebnej liturgii.

Počas agónie, smrti aj pohrebu sme boli svedkami veľkej manifestácie oddanosti, úcty a lásky k Jánovi Pavlovi II. v takom masovom meradle, ako nikdy predtým v dejinách ľudstva. Počas agónie sa na námestí svätého Petra zhromaždili desaťtisíce ľudí, zväčša mladých, a vo dne v noci spoločnou modlitbou duchovne sprevádzali umierajúceho pápeža. V sobotu 2.apríla na vigíliu sviatku Božieho milosrdenstva o 21. hodine a 37 minúte tíško zašepkal „Amen“ a odišiel do Otcovho domu. V tej chvíli sa na námestí svätého Petra modlilo ruženec okolo stotisíc veriacich. Správu o úmrtí Jána Pavla II. prítomným oznámil arcibiskup Leonardo Sandri. Po krátkom potlesku všetci pokľakli a nastalo hlboké ticho. Potom pokračovala modlitba ruženca.

V tom istom čase stovky miliónov ľudí v Poľsku i na celom svete zotrvávali na modlitbe. Všade panovala neobyčajná atmosféra bratského spoločenstva, nujaké zúfalstvo, ale vážnosť a hlboký pokoj, plynúci od Zmŕtvychvstalého. Ľudia sa spontánne zhromažďovali na námestiach a v kostoloch, aby sa spoločne modlili, adorovali pred Najsvätejšou sviatosťou a pristupovali ku sviatosti zmierenia. Po smrti Svätého Otca sa tvorili dlhé rady pred spovednicami a diali sa mnohé obrátenia.

Všetci komentátori potvrdzujú, že záujem o osobu Svätého Otca na celom svete počas jeho choroby, smrti a pohrebu bol taký veľký, že mnohokrát prevýšil všetky najväčšie doterajšie udalosti v dejinách. V priebehu 72 hodín po smrti Svätého Otca bolo o ňom v médiách desaťkrát viac informácií ako v takom istom čase po prezidentských voľbách v Spojených štátoch amerických. Časopis Global Language Monitor na základe svojho výskumu tvrdí, že prenosy z Vatikánu zachytávajúce posledné dni choroby, smrti a pohrebu Jána Pavla II. mali niekoľkonásobne vyššiu sledovanosť ako relácie dramatických udalostí po teroristických útokoch z 11.septembra 2001 alebo tragédia cunami. Bolo to nielen v Spojených štátoch, kde všetky televízne stanice celé hodiny vysielali udalosti z Vatikánu, ale tak isto v celej Latinskej Amerike, Európe, na Filipínach, v Južnej Kórei a v mnohých ďalších krajinách. 

V zlaicizovanej Veľkej Británii, kde je anglikánske štátne náboženstvo a v masovokomunikačných prostriedkoch sa ujde len veľmi málo miesta záležitostiam viery, po smrti Jána Pavla II. média celkom zmenili svoje postoje. Noviny Daily Mirror 4.apríla 2005 venovali zomrelému pápežovi 19 strán, The Independent 13 strán, The Times 11 strán. Podobne sa zachovali iné periodiká a aj televízne a rozhlasové stanice.

Grace Davie, riaditeľka Centra európskych štúdií na Exeter University v Anglicku tvrdí, že reakcia Európanov na smrť pápeža odhalila krehkosť európskeho sekularizmu. Dokonca i protikatolícky naladený americký denník The New York Times v článku zo 7.apríla priznáva, že Ján Pavol II. mal taký veľký úspech medzi mládežou, že „zanechal po sebe celé pokolenie mladých rímskokatolíkov, ktorí formujú Cirkev konzervatívnejšie ako ich rodičia“.

Prekvapujúca bola reakcia moslimských masovokomunikačných prostriedkov. Arcibiskup Giuseppe de Andrea, apoštolský nuncius v Kuvajte, Bahrajne, Jemene, Katare a apoštolský delegát v Spojených arabských emirátoch , v Saudskej Arábii a v Ománe povedal, že informácie v arabských médiách boli prekvapivo priaznivé a obšírne. Časopisy venovali Jánovi Pavlovi II. prvé stránky a televízne a rozhlasové stanice prinášali podrobné správy z Vatikánu. Všetkých sedem štátov tohto regiónu vyslalo oficiálne vládne delegácie na pohreb Svätého Otca.

Fascinácia svätosťou Jána Pavla II.

Pápež Ján Pavol II. fascinoval ľudí na celom svete svojou neobyčajnou osobnosťou. Každý, kto mal to šťastie stretnúť sa s ním, pociťoval pôsobenie lásky, svätosti a blízkosti samotného Boha. Ján Pavol II. bol človekom modlitby, mystikom, a preto Ježiš Kristus mohol cez neho pôsobiť a sprítomňovať svoju lásku. Ľudia to intuitívne cítili, a preto sa aj počas pohrebnej svätej omše objavili nápisy a zvolania: „Santo subito!“ – „Ihneď svätý!“. Ján Pavol II. plnil Božiu vôľu do konca, celý svoj život odvážne kráčal cestou viery v úplnom odovzdaní Kristovi skrze Máriu. V posledných rokoch, dňoch i hodinách svojho života sa veľmi dotýkal našich sŕdc a ukázal nám, ako žiť evanjelium utrpenia, a dal nám aj lekciu umierania. Vo svojom testamente napísal: „S možnosťou smrti musí každý vždy počítať. A vždy musí byť pripravený na to, že sa postaví pred Pána a Sudcu – a zárove? Vykupiteľa a Otca. Teda i ja s tým neustále počítam a odovzdávam ten rozhodujúci moment Kristovej Matke, Matke Cirkvi a Matke mojej nádeje. Túžim ešte raz sa úplne odovzdať do Božej vôle. On sám rozhodne kedy a ako mám zakončiť svoj pozemský život i pastiersku službu.

V živote i vo smrti Totus tuus skrze Nepoškvrnenú. Už teraz prijímam svoju smrť a dúfam, že Kristus mi dá tú milosť posledného prechodu, čiže paschy. Dúfam tiež, že ju urobí užitočnou pre tú najväčšiu vec, ktorej slúžim: pre spásu ľudí, pre záchranu ľudskej rodiny a v nej všetkých národov a ľudí (uprostred nich sa v srdci zvláštnym spôsobom vraciam do svojej pozemskej vlasti), pre ľudí, ktorých mi zvlášť zveril – na slávu Cirkvi a Boha samotného..“

Táto túžba Jána Pavla II. vyjadrená v testamente sa úplne splnila. Jeho smrť Ježiš urobil naozaj „užitočnú pre spásu ľudí“. Boli sme svedkami veľkého zázraku pôsobenia Kristovej lásky na nespočetné zástupy ľudí skrze utrpenie a smrť Jána Pavla II. Len sám Boh vie, koľko ľudí na celom svete vďaka tomu otvorilo dvere svojho srdca Ježišovi Kristovi, keď pristupovali ku sviatosti zmierenia a rozhodli sa ísť každodenne za Kristom „tesnou bránou a úzkou cestou“ viery (porov. Mt 7, 14).

Súčasný pápež Benedikt XVI. v pohrebnej kázni povedal, že Ján Pavol II. bol kňazom až do konca, keď obetoval svoj život Bohu za svoje ovce, za ovce celého sveta v každodennej službe Cirkvi, predovšetkým v ťažkých skúškach posledných mesiacov. Tak sa stal jedno s Kristom, dobrým Pastierom, ktorý miluje svoje ovce. Láska ku Kristovi bola prevažujúcou silou nášho milovaného Svätého Otca; kto ho videl modliť sa , kto ho počul hovoriť, ten to vie. A tak vďaka tomu hlbokému zakoreneniu v Kristovi mohol niesť bremeno, ktoré presahovalo čisto ľudské sily: byť pastierom Kristovho ovčinca, jeho všeobecnej Cirkvi.

V prvom období svojho pontifikátu, ešte mladý a plný síl pod vedením Krista zašiel až do končín zeme. Neskôr však chodil aj so svojím utrpením s Kristom a stále lepšie rozumel slovám „Iný ťa opáše.“ Takto v spoločenstve s trpiacim Kristom neohrozene a s novým zápalom ohlasoval evanjelium, tajomstvo lásky až do konca (porov. Jn 13, 1). Odhalil nám tak veľkonočné tajomstvo ako tajomstvo Božieho milosrdenstva. Vo svojej poslednej knihe napísal, že hranica daná zlu je definitívne Božie milosrdenstvo (Pamäť a identita, 10). A uvažujúc nad atentátom na seba hovorí: „Kristus trpiaci za nás dal utrpeniu nový zmysel, nový rozmer a uviedol ho do nového poriadku, poriadku lásky. (...) Je to utrpenie, ktoré spaľuje a pohlcuje zlo ohňom lásky a dokonca z hriechu vyťaží mnohoraké ovocie dobra“ (tamtiež, 26). Oživovaný touto víziou pápež trpel a miloval spolu s Kristom, a preto posolstvo jeho utrpenia a mlčania je také veľavravné a plodné.

Svätý Otec našiel najčistejšiu tvár Božieho milosrdenstva v Božej Matke. On, ktorý v detstve stratil vlastnú matku, o to väčšmi si zamiloval Božiu Matku. Počul slová ukrižovaného Krista, akoby osobitne určené jemu: „Hľa, tvoja matka!“ A urobil tak, ako Ježišov milovaný učeník; prijal ju v hĺbke svojho bytia (Jn 19, 27) – Totus tuus. A od Matky sa naučil pripodobňovať sa Kristovi. Nezabudnuteľná zostane chvíľa, keď sa Svätý Otec v poslednú Veľkonočnú nedeľu poznačený utrpením ukázal v okne apoštolského paláca a posledný raz udelil požehnanie Urbi et orbi. Môžeme si byť istí, že náš milovaný Svätý Otec stojí dnes v okne v dome svojho Otca, pozerá na nás a žehná nás. „Tak žehnaj nás, Svätý Otče! Zverujeme sa Božej Matke, tvojej Matke, ktorá ťa denne sprevádzala a teraz ťa sprevádza do večnej slávy svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.“

Duchovné dedičstvo

Zomrelý pápež nám zanechal úžasné duchovné dedičstvo: príklad svätého života, utrpenia i smrti a aj poklad vo svojom učení, ktoré obsahuje 85 tisíc strán textu. Ján Pavol II. prechovával ohromnú úctu ku každému človeku a požadoval, aby mal každý človek garantované základné právo na život od počatia až po prirodzenú smrť a právo na slobodu vyznania. Pre neho bol každý človek dôležitý, preto nikdy o nikom nehovoril zle, ľahkovážne, či s pohŕdaním. Zároveň však neohrozene ohlasoval zjavenú pravdu, nelichotil svojim poslucháčom a nečakal na potlesk. S veľkou odvahou ohlasoval nepríjemné a nepopulárne pravdy viery. Išiel proti prúdu, neprijímal kompromisy ani relativizovanie Božích právd.

Počas svojho pontifikátu, ktorý trval 26 rokov a šesť mesiacov, absolvoval 104 pútnických ciest do 129 krajín, 144 ciest po Taliansku, vykonal vizitáciu v 784 farnostiach rímskej diecézy a v Castel Gandolfo. Celkovo precestoval 1 271 000 km, čiže 31-krát okolo zeme. Napísal 14 encyklík, 15 apoštolských exhortácií, 11 apoštolských konštitúcií, 45 apoštolských listov, 30 motu proprio a predniesol nespočetné množstvo príhovorov a kázní pri najrozličnejších príležitostiach. Svätorečil 482 ľudí a 1338 blahorečil. Dielo pontifikátu Jána Pavla II. je také veľké, že si ho možno vysvetliť len jeho svätosťou – úplným oddaním sa Kristovi cez Máriu – Totus tuus.

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!