Najdôležitejší odkaz fatimského zjavenia

Autor: editorial staff
Milujte sa! 2/2006 → svätosť

Oznámenie obsahu tretieho fatimského tajomstva Jánom Pavlom II. sa zaraďuje medzi najväčšie udalosti Veľkého jubilea roku 2000. Dozvedeli sme sa, že táto prorocká vízia sa vo veľkej miere vzťahovala na dramatické udalosti okolo atentátu na pápeža 13.mája 1981.

Prorocká vízia

Prorocká vízia tretieho fatimského tajomstva symbolicky hovorí o veľkých prenasledovaniach, utrpení a mučeníctve mnohých vyznávačov Krista, medzi ktorými sú kňazi, biskupi aj pápeži dvadsiateho storočia. Veľké škody a prenasledovanie spôsobili ľudia zotročení ateistickou ideológiou, ktorá bojovala proti Bohu, osobitne ideológiou komunizmu. Dejisko tých otrasných udalostí je predstavené v symbolickom obraze: pápež, biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky vystupujú na strmý kopec, na vrchole ktorého je veľký kríž. V treťom fatimskom tajomstve čítame: „Svätý Otec, skôr než vystúpil hore, prešiel cez veľké mesto, ktoré bolo spolovice zničené, a neistým krokom, vyčerpaný bolesťou a utrpením, kráčal a modlil sa za duše mŕtvych ľudí, ktorých telá obchádzal na svojej ceste; keď prišiel na vrchol, kľakol si k nohám veľkého kríža a skupina vojakov ho zabila niekoľkými ranami zo strelnej zbrane a streľbou z luku. Rovnako jeden po druhom zahynuli ostatní biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky a mnoho laikov, mužov i žien rôzneho pôvodu a postavenia.“

Z perspektívy 89 rokov, ktoré nás delia od fatimských zjavení, môžeme povedať, že v tretej časti tajomstva môžeme rozpoznať dramatické udalosti končiaceho sa 20. storočia. V minulom storočí sa následkom veľkej krízy viery dostali k moci ateisti, ktorí priviedli spoločnosť k morálnej degradácii, k úpadku kultúry, k strašnému zotročeniu popieraním základných ľudských práv a tiež k zločinom genocídy. V tomto období Cirkev prešla skutočnú krížovú cestu. Kardinál Ratzinger vysvetľoval: „Na krížovej ceste minulého storočia postava pápeža zohráva veľmi dôležitú úlohu. V obraze ťažkého výstupu na vrchol kopca možno bezpochyby vidieť viacerých pápežov zárove?, ktorí počnúc Piom X. až po súčasného pápeža mali účasť na utrpeniach tohto storočia a snažili sa cez ne prejsť cestou vedúcou ku krížu. V zjavení je aj pápež zabitý na ceste mučeníkov. Azda Svätý Otec, keď si po atentáte kázal priniesť text tretieho tajomstva, nerozoznal v ňom svoju vlastnú úlohu? V ten deň sa ocitol veľmi blízko smrti a sám potom takto vysvetľoval svoju záchranu: materinská ruka riadila dráhu guľky a pápež sa (...) v agónii (...) zastavil na prahu smrti. Skutočnosť, že materinská ruka zmenila smer smrtonosného náboja, je len jedným z dôvodov, aby sme si boli istí, že neexistuje nezmeniteľné prwedurčenie, že viera a modlitba sú mohutné sily, ktoré môžu ovplyvňovať dejiny a že modlitba je skutočne mocnejšia ako náboje a viera silnejšia ako divízie.“

Najväčšou hrozbou... je odmietnutie Boha

Tretie tajomstvo sa dotýka našej viery, nakoľko hovorí o historických dôsledkoch krízy viery a morálky, teda o tom, aké môžu byť dôsledky odmietnutia fatimského posolstva. Nakoľko výzva na pokánie a obrátenie obsiahnutá v posolstve nebola patrične prijatá, sme svedkami toho, že toto smutné posolstvo sa vo veľkej miere splnilo. V zjavení vo Fatime v období prvej svetovej vojny a na prahu Októbrovej revolúcie v Rusku nám Panna Mária odovzdala tri posolstvá, v ktorých chce upozorniť ľudí, že život bez Boha je najväčšiou tragédiou človeka i celých národov, že je to hrozba väčšia ako atómová vojna a najrôznejšie katastrofy. Faktom je, že začiatkom 20. storočia začala veľká kríza viery. Vlastne vtedy sa dostávajú k moci ateisti, ktorí vystupujú ako slobodomurári, komunisti a fašisti, čo priviedlo ľudstvo k najväčším masovým vraždám a genocídam v dejinách. V 20. storočí zahynulo viac kresťanov, ako za celých uplynulých devätnásť storočí. Treba spomenúť neobyčajne krvavé prenasledovanie Katolíckej cirkvi v Mexiku v rokoch 1926 – 1930 nenávisťou sršiacimi slobodomurármi. Tisíce kňazov a veriacich zabili pre ich vieru. Podobná situácia bola v Španielsku v rokoch 1936 – 1939, keď vláda komunistov a socialistov z nenávisti ku Kristovi zavraždila 13 biskupov, 4184 kňazov, 2648 rehoľníkov a rehoľníčok a tisícky obyčajných veriacich. S Katolíckou cirkvou zachádzal tak komunizmus, ako aj hitlerovský nacizmus ako s najväčším nepriateľom, ktorého treba zničiť. Konečným cieľom slobodomurárov, komunistov ako aj hitlerovcov bolo úplné zničenie kresťanstva. Preto takým bezohľadným a beštiálnym spôsobom mučili duchovných aj veriacich tak v sovietskych lágroch, ako aj v hitlerovských koncentračných táboroch. Dejiny nás učia, že vždy, keď ľudia odmietli Krista a celý hodnotový systém, ktorý nám zanechal, viedlo to ku vzniku zločineckých totalitných systémov, ku genocíde, k úpadku kultúry a slobody, k morálnej degenerácii spoločnosti a napokon k vytvoreniu skutočného pekla na zemi.

Panna Mária vo fatimskom posolstve pripomína, že najväčšou hrozbou pre ľudstvo je strata morálky a viery, odvrátenie sa od Boha a jeho prikázaní a tiež veľmi rozšírená mentalita takého spôsobu života, akoby Boh neexistoval. Ďalej je to ateizmus vo forme komunizmu, fašizmu, satanizmu alebo životný štýl dnes propagovaný hnutím New Age. Prejavom všeobecnej krízy viery v Európe je morálny úpadok, ktorý sa prejavuje neúctou k životu, masovým vyvražďovaním nenarodených, eutanáziou, sexuálnou neviazanosťou, antikoncepciou, pliagou rozvodov, narkomániou atď. Odmietnutie kresťanského systému hodnôt vždy vedie k vláde zločineckej totality a napokon k sebazničeniu. Z tohto dôvodu sú veľmi nebezpeční tí politici, ktorí podporujú potraty, eutanáziu, pornografiu a morálny relativizmus. Svätý Otec vystríhal: „V mnohých krajinách sa po páde ideológií, ktoré spájali politiku s totalitným svetonázorom – medzi nimi predovšetkým marxizmus – objavuje teraz nemenej vážne nebezpečenstvo týkajúce sa popierania základných práv ľudskej osoby, ba dokonca včlenenia náboženských potrieb, žijúcich v srdci každého človeka, do politických kategórií: je to nebezpečenstvo spojenia demokracie s etickým relativizmom, ktoré oberá občianske spolužitie o akúkoľvek bezpečnú mravnú istotu, celkom ho zbavujúc schopnosti rozpoznať pravdu. Lebo ak niet nijakej konečnej pravdy, ktorá riadi politické konanie a dáva mu orientáciu, idey a presvedčenia sa môžu ľahko zneužiť na mocenské ciele. Demokracia bez princípov, ako dokazujú dejiny, ľahko sa zmení na otvorený alebo skrytý totalitarizmus“ (Veritatis splendor 101).

Najradikálnejšie zlo – zatratenie

Božia Matka v prvej, najdôležitejšej časti svojho fatimského posolstva (prvé tajomstvo) hovorí, že konečným dôsledkom odmietnutia Boha človekom je peklo. Ukázala deťom (Lucii, Františkovi a Hyacinte) desivú víziu pekla a potom im povedala: „Videli ste peklo, do ktorého idú duše úbohých hriešnikov. Boh ich chce zachrániť, Boh chce po celom svete rozšíriť úctu k môjmu Nepoškvrnenému Srdcu. Ak sa uskutoční to, čo vám poviem, mnohí budú pred peklom zachránení a na svete nastane pokoj.“

Ján Pavol II. počas návštevy Fatimy 13. mája 1982 vo svojej homílii nadviazal na toto posolstvo Panny Márie, ktorá túži vystríhať nás a ochrániť pred najradikálnejším zlom, ktorým je peklo: „Najväčšou prekážkou na ceste človeka k Bohu je hriech, zotrvávanie v hriechu a napokon zapretie Boha. Vedomé vyhodenie Boha z myšlienkového sveta človeka. Odtrhnutie celej pozemskej činnosti človeka od Boha. Večná spása človeka sa v skutočnosti nachádza len v Bohu. Odvrhnutie Boha človekom – ak je vedomé – logicky vedie k zavrhnutiu človeka Bohom (porov. Mt 7, 23; 10, 33), k zatrateniu. Vari Matka, ktorá so všetkou láskou, ktorú v nej vzbudzuje Duch Svätý, túži po spáse každého človeka, môže mlčať tvárou v tvár spochybňovaniu samotnej podstaty jeho vykúpenia? Nie, nemôže. Práve preto, že posolstvo fatimskej Panny Márie je materským posolstvom, je zároveň mocné a jednoznačné. Znie dôležito. Znie ako reč Jána Krstiteľa na brehu Jordánu. Vyzýva k pokániu. Vystríha. Vyzýva k modlitba. Odporúča ruženec. Posolstvo je určené každému človeku.“

Božia Matka vo Fatime pripomenula, že najväčšou tragédiou a nešťastím človeka je hriech a zotrvávanie v hriechu, čo postupne vedie k úplnému odmietnutiu Boha, teda do pekla. Ukázaním strašnej vízie pekla nám Panna Mária dala poznať, že mnohé duše dobrovoľne idú do večného zatratenia, ak sa pohrúžia do otroctva hriechov, odmietajú prikázania, prestávajú sa modliť, čerpať zo sviatostí a zriekajú sa viery v Boha. Večne peklo je realita, ku ktorej človek nevyhnutne smeruje, ak odmieta Boha, jeho lásku a milosrdenstvo, pričom žije tak, akoby Boh nejestvoval. Na prvé fatimské tajomstvo nadväzuje posolstvo Božieho milosrdenstva, zjavené svätej Faustíne: „Na Boží rozkaz som bola v pekelných priepastiach, aby som mohla hovoriť a svedčiť dušiam, že peklo existuje... Jednu vec som si všimla, že je tam najviac duší, ktoré neverili, že peklo jestvuje“ (Denníček 741). Pán Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4). Avšak, ako píše Ján Pavol II., existuje najradikálnejšie zlo, ktorým je odmietnutie Boha človekom, dôsledkom čoho je večné zatratenie, čiže zavrhnutie človeka Bohom. No „môže Boh, ktorý tak miloval človeka, dovoliť, aby ho tento odmietol, a preto by musel byť odsúdený na večné muky? Avšak Kristove slová sú jednoznačné. V Matúšovi jasne hovorí o tých, ktorí pôjdu do večného trápenia (porov. 25, 46). Kto to bude? Cirkev sa k tomu nikdy nevyjadrila. Toto je naozaj nevyspytateľné mystérium medzi Božou svätosťou a svedomím človeka. Mlčanie Cirkvi je teda jediným vhodným stanoviskom kresťana. (...) Nie je Boh, ktorý je Láska, aj definitívnou Spravodlivosťou? Môže pripúšťať tieto hrozné zločiny, môžu zostať nepotrestané? Nie je nejakým spôsobom potrebný definitívny trest, aby sa v takej zamotanej histórii ľudstva získala rovnováha? Nie je peklo v istom zmysle ,posledným záchranným kolesom‘ morálneho svedomia človeka?“ (Prekročiť prah nádeje, str. 166).

Peklo je posledným dôsledkom odvrhnutia Boha človekom. Je to proces, ktorý prebieha počas celého pozemského života. Každý vedome a dobrovoľne spáchaný hriech prehlbuje v človeku egoizmus, ničí v ňom schopnosť milovať. Ak zotročenie zlom bude také veľké, že v človeku bude úplne zničená schopnosť prijímať Kristovu lásku a odpovedať na ňu, potom takto sformovaná ľudská osobnosť vo chvíli smrti s nenávisťou odmietne spasiteľnú Božiu milosť. A to je peklo. Takíto ľudia budú definitívne vylúčení z Božieho kráľovstva. „Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje (v živote na zemi), to bude aj žať (v živote po smrti). Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život“ (Gal 6, 7–8). Svätý Pavol vystríha: „Skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo“ (Gal 5, 19 – 21). Týmto ľuďom Kristus pri poslednom súde oznámi výrok odsúdenia: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“ (Mt 25, 41). Takýto postoj úplného uzavretia sa na Božiu lásku Pán Ježiš nazýva hriechom proti Duchu Svätému. Tento hriech nemôže byť odpustený, lebo sám človek radikálne odmieta možnosť obrátenia sa (porov. Mt 12, 31 – 33). Večné peklo je teda ovocím a korunovaním pozemského života človeka, ktorý sa dobrovoľne dal do otroctva zlu. Preto nás milujúci Boh vystríha: „Nehorlite za smrť svojím chybným životom, ani si nepriťahujte záhubu dielami svojich rúk“ (Múd 1, 12). „Božie milosrdenstvo,“ píše svätá Faustína, „dosahuje neraz hriešnika v poslednej chvíli zvláštnym a tajomným spôsobom. Podľa vonkajších znakov sa nám zdá, že je všetko stratené, ale nie je to tak. Duša osvietená lúčom poslednej silnej Božej milosti sa v poslednej chvíli obracia k Bohu s takou silou lásky, že v jednom okamihu dostáva od Boha odpustenie vín aj trestov. Navonok ničím neprejavuje ani ľútosť, ani skrúšenosť, pretože na vonkajšie veci už nereagujú. Ó, aké nepochopiteľné je Božie milosrdenstvo. Ale, čo je hrozné – sú ja duše, ktoré dobrovoľne a vedome túto milosť odmietajú a pohŕdajú ňou. Aj keď už zomierajú, ale milosrdný Boh dáva duši ten jasný vnútorný okamih, a ak duša chce, má možnosť vrátiť sa k Bohu. Často sú však duše také zatvrdilé, že sa vedome rozhodnú pre peklo, maria všetky modlitby, ktoré za nich iné duše prednášajú Bohu, a dokonca aj samotné úsilie Boha...“ (Denníček 1698).

Druhá časť fatimského tajomstva

Panna Mária v druhom fatimskom tajomstve ukazuje najúčinnejší spôsob záchrany pred peklom. Je ním zasvätenie ľudstva Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a modlitba ruženca. Svätý Otec Ján Pavol II. vysvetľuje, že „zasvätenie sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie znamená návrat pod kríž Syna. Znamená zasvätenie sveta prebodnutému Srdcu Vykupiteľa, privedenie sveta naspäť ku žriedlu vykúpenia. Vykúpenie vždy bude väčšie ako hriech človeka a ,hriech sveta‘. Sila vykúpenia je nekonečne väčšia ako všetko zlo v človekovi a vo svete. Zasvätenie sa Márii znamená prijatie jej pomoci pri obetovaní seba samých a celého ľudstva nášmu jedinému Spasiteľovi Ježišovi Kristovi“.

Práve Panna Mária nás najistejšie vedie po cestách viery a bezhraničnej dôvery k svojmu Synovi Ježišovi Kristovi, aby nás mohol oslobodzovať z otroctva hriechu mocou svojho nekonečného milosrdenstva. „Túžim, aby mi moje stvorenia dôverovali,“ hovoril Ježiš svätej Faustíne. „Nech sa nebojí ku mne priblížiť slabá, hriešna duša. A keby aj mala hriechov viac ako piesku na zemi, všetko sa stratí v priepasti môjho milosrdenstva... Ľudstvo nezakúsi pokoj, pokiaľ sa neobráti k prameňu môjho milosrdenstva.“ Sestra Lucia povedala, že Panna Mária jej tri razy opakovala: „Blížime sa k posledným časom.“ Mária sa zároveň sťažovala, že nie všetky doteraz ponúkané prostriedky spásy ľudstvo prijalo, preto ona teraz obetuje svoje slzy.

Milovaní čitatelia! Panna Mária prosí každého z nás o zapojenie sa do diela vykúpenia sveta, záchrany seba, svojich najbližších, Slovenska a sveta. Vieme, že len Kristova milosť môže premôcť celú hrôzu zla, ktorá visí nad nami a nad celým ľudstvom. Kristus však potrebuje náš súhlas, aby mohol cez nás pôsobiť a svojou láskou sa dotýkať najväčších hriešnikov. Sme teda vyzvaní zjednotiť sa s Nepoškvrneným Srdcom Panny Márie, aby nás učila živej viere a dôvere, ktoré sa majú prejavovať:

1. odvrátením sa od hriechu a životom podľa morálnych zásad a učenia Katolíckej cirkvi,

2. každodennou modlitbou ruženca a meditáciou nad Svätým písmom,

3. praktizovaním prvých piatkov a prvých sobôt na úmysel vynáhrady Najsvätejšiemu Srdcu Pána Ježiša a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie za vlastné hriechy a za hriechy celého sveta,

4. každomesačnou spoveďou a čo najčastejším prijímaním Ježiša v Eucharistii a tiež, ak je to možné, pôstom o chlebe a vode v stredu a piatok.

Splnenie týchto prosieb fatimskej Panny Márie je záchranou každého z nás, Slovenska, Európy a sveta.

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!