 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: świadectwo,
Bývame v Tacome na západnom pobreží Spojených štátov amerických. V zime roku 1989 sa náš vtedy dvadsaťdeväťročný syn Don vybral s kamarátmi na lyžovačku do Národného olympijského parku. Tam pri lyžovaní omdlel a spadol. Jeho stav bol taký vážny, že kamaráti ho museli rýchlo previezť k lekárovi. Diagnóza bola šokujúca. Doktor Lee, onkológ, nám povedal, že je to zhubný nádor (granuloma) a choroba je v poslednom štádiu. Lekári tvrdili, že Don nebude žiť dlhšie ako dva týždne. Prijali ho do nemocnice v Seattli. Najprv sa Don držal. Veril, že ho zachráni zázrak, a odmietol sa liečiť. Nakoniec ho museli lekári, príbuzní a priatelia presvedčiť, aby si dal vyoperovať pankreas. No len dva dni pred Donovou operáciou zacítil náš druhý syn Róbert hroznú bolesť v slabinách a odviezli ho do univerzitnej nemocnice v Seattli. Doktor Krieger, iný onkológ, diagnostikoval ďalšie strašné ochorenie: rakovinu semenníkov. Museli mu vyoperovať jeden semenník a časť lymfatického systému. Don aj Róbert podstúpili chemoterapiu, vypadali im vlasy. O dva týždne Róbertovi našli zhubný nádor v pravej časti pľúc. Aj tento nádor vyoperovali a nasledovala ďalšia chemoterapia. Róbertov stav bol viac-menej beznádejný. No náš syn neprestával veriť, že sa uzdraví. Ani môj manžel o tom nepochyboval. Bezmedzne dôveroval Bohu. Ja som však bola úplne zničená. Prestala som veriť v Božiu lásku. Nikdy som si nemyslela, že niekto dokáže zniesť toľko utrpenia. Niekedy ma bolesť tak umárala, až som si myslela, že ani smrť by mi nepriniesla žiadnu úľavu. Vo svojom srdci som bola presvedčená, že je to Boží trest. Niekoľko rokov som pod vplyvom kníh a rozhovorov s priateľmi žila v domnienke, že Cirkev je voči ženám nepriateľská. Zatrpkla som a prestala chodiť do kostola. Istým spôsobom som sa odlúčila aj od svojej rodiny. No potom, vo chvíli beznádejného utrpenia spôsobeného nevyliečiteľnou chorobou mojich synov som sa rozhodla, že poprosím svoju rodinu, aby sa so mnou modlila. Práve vtedy mi moja sestra poslala Novénu k Božiemu milosrdenstvu a neskôr Denníček blahoslavenej Márie Faustíny Kowalskej. Celá rodina sa začala modliť za uzdravenie mojich synov. Nikdy predtým som nepočula o sestre Faustíne, či o Novéne k Božiemu milosrdenstvu. No naše modlitby boli rýchlo vyslyšané. Premohol ma pocit duchovného pokoja a dôvery v nekonečné Božie milosrdenstvo. Uvedomila som si, ako sa Boh stará o duše. Ako špongia som nasávala Božie milosrdenstvo a neprestajne som sa modlila. Sama, v tme spálne, zverila som deti, manžela i seba Božiemu milosrdenstvu. Prvýkrát v živote som sa úplne oddala do Božích rúk. Zakrátko sa všetko obrátilo na dobré. Dona prepustili z nemocnice skôr, ako sa čakalo. O tri týždne nato lekárske testy potvrdili, že zhubný nádor úplne zmizol. Lekári žasli nad týmto zázračným uzdravením. Aj Róbertove testy ukázali, že rakovina pomaly ustupuje. Po ďalších piatich rokoch testov lekári nakoniec potvrdili, že choroba bola v oboch prípadoch vyliečená. To bolo pred piatimi rokmi. Dnes sú moji synovia úplne zdraví. Obaja pracujú. Uplynulo desať rokov od môjho duchovného uzdravenia. Celá moja trpkosť voči Cirkvi zmizla. Duchovne som sa posilňovala každodennou účasťou na svätej omši, svätým prijímaním, modlitbou svätého ruženca a korunky k Božiemu milosrdenstvu. Nikdy neprestanem byť vďačná Bohu za milosť a milosrdenstvo, ktorými nás neustále zahŕňa. Zahŕňa nimi nielen moju rodinu, ale aj každého, kto ho s dôverou prosí o pomoc. Josephine Duyunganová, Tacoma, USA The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
