 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: świadectwo,
„(Otvorenosť životu) prináša totiž rodinnému životu ovocie mieru a pokoja a prispieva k rozriešeniu iných problémov. Podporuje starostlivosť o partnera a úctu k nemu, pomáha manželom ovládať sebectvo, ktoré je nepriateľom pravej lásky a prehlbuje ich zmysel pre zodpovednosť. A napokon rodičom dáva schopnosť hlbšie a účinnejšie vplývať na výchovu detí; a deti a mládež, ako rastú vekom, správne zmýšľajú o ľudských hodnotách a pokojne i harmonicky rozvíjajú duchovné a telesné schopnosti“ (Humanae Vitae, encyklika o správnom spôsobe regulovania pôrodnosti, 21). Roku1972, len dva týždne po narodení druhej dcéry, sme sa s manželkou rozhodli, že sa dám sterilizovať, aby sme už nemali ďalšie deti. Rozhodli sme sa ľahko, no nebolo to nič prekvapivé, keď zoberieme do úvahy našu mladosť (keď sme sa roku 1969 brali, boli sme sotva dvadsaťroční vysokoškoláci), zle formované svedomie, neistú ekonomickú situáciu, obavy z tzv. „populačnej explózie“, nejednoznačný smer, ktorým sa uberala istá časť Cirkvi. Následky nášho rozhodnutia sme nepocítili ihneď. Pri takýchto veciach je to bežné. No keď sa spätne pozeráme na tých sedemnásť rokov medzi narodením druhej dcéry a prvého syna po obnovení mojej plodnosti, namiesto toho, aby nás naše rozhodnutie zbavilo strachu, úzkosti a finančných starostí, prinieslo nám krutú úrodu pochybností, duchovného zmätku, viny, nezhôd a nefunkčnosti našej rodiny. V prípade mojej ženy to bol silný pocit straty ženstva. Kvôli tomu sme sa nemohli stopercentne venovať výchove našich dvoch dcér, najmä v otázkach viery. Kiežby som mohol povedať, že rozhodnutie z roku 1987 obnoviť plodnosť sme uvážili lepšie, než rozhodnutie o sterilizácii. No nebolo to tak. V tomto prípade je to zásluha nášho milujúceho Otca a jeho milosrdenstva. Aj keď nám pomáhal, naša cesta bola plná chýb, nerozhodnosti a zúfalého spätkovania (dvakrát po narodení nášho prvého syna som si dohodol a zrušil termín druhej sterilizácie!) Vtedy bolo našou najväčšou pohnútkou utíšiť si svedomie – prinajmenšom je to dôkaz, že nebolo úplne otupené a sviatostné milosti nášho manželstva stále pôsobili, aj keď sme im do cesty stavali prekážky. Vtedy sme chceli zakryť to, o čom sme intuitívne tušili, že narušuje sviatosť manželstva. Vzhľadom na dĺžku mojej sterilizácie sme mali len malú nádej na počatie ďalších detí, aj keď sme dlho snívali, že ich budeme mať viac. Keď sme Bohu začali len trochu veriť a prijali hoci len chabo milosť, ktorou nás obdaril, dal nám náš milujúci Otec, ktorého nik nepredčí v štedrosti, veľa ďalších milostí. Vo veku štyridsaťdva a štyridsaťpäť rokov na veľkú radosť našich dcér moja žena počala a porodila ďalších dvoch zdravých synov. V tomto období (začiatkom deväťdesiatych rokov) sme postupne s úžasom objavili a nakoniec pochopili a ocenili bohatstvo učenia Cirkvi, najmä v otázkach manželstva a rodinnej etiky. Ako márnotratní synovia vrátili sme sa domov a zaodeli nás do skvostného rúcha. Pochybnosti, nezhody a pocity viny boli zahnané (nie ihneď, lebo milosť musí stavať na prirodzenosti a tá naša bola pokrivená naším záporným zmýšľaním). No časom náš život naplnil pocit dôvery, vnútorného pokoja a zhody. Ježiš hneď po zmŕtvychvstaní dal Petrovi možnosť napraviť tri zapretia; aj nám Boh dal tri živé možnosti povedať životu áno. Naši chlapci majú teraz trinásť, jedenásť a sedem rokov. Prinášajú neutíchajúcu radosť do našej domácnosti, ktorá sa rozrastie, keď nás prídu s rodinou navštíviť naše vydaté dcéry, ktoré majú už po tridsiatke. Pri našom krátkom delení sa o našu skúsenosť myslíme na rastúci počet duchovných a laikov, ktorí prineskoro objavili dlhodobý negatívny dopad nehlásania či nedodržiavania cirkevnej sexuálnej mravouky a u ktorých je náprava veľmi ťažká. Čo sa týka našich kňazov, riešenie vyzerá, no určite nie je jednoduché. Musia znovu začať hlásať učenie Matky Cirkvi. Čo sa týka laikov, tu je jedna z možností. Mladé manželské páry, ktoré sa rozhodli zostať otvorené životu v našej súčasnej „kultúre smrti“, sú pod paľbou na mnohých frontoch, jeden z nich je aj ekonomický. Uživiť celú rodinu z jedného príjmu (čo je praktický dôsledok takého rozhodnutia) je pri našom nie príliš žičlivom ekonomickom systéme takmer nemožné. Mnohé mladé rodiny sa usilujú udržať sa nad vodou. Mnohokrát sa takéto rodiny ocitnú na okraji spoločnosti. A tu môžu pomôcť práve staršie páry, bývalí zástancovia antikoncepcie, súčasníci predošlej, oveľa spravodlivejšej ekonomiky, z ktorých mnohí sú v predčasnom dôchodku a majú času nadostač. Môžu pomôcť, nazvime to istou „druhotnou plodnosťou“. Najcennejšia služba, akú môžu preukázať týmto rodinám, je bezvýhradne ich podporovať – najmä modlitbou. A keďže modlitba vedie k skutkom, existuje aj veľa praktických možností, ako pomôcť mladým rodinám. Niektorí majú možnosť pomôcť finančne, iní, najmä dôchodcovia, sa môžu presťahovať a usadiť sa blízko svojich detí s rodinami; môžu odľahčiť prepracovaných rodičov tým, že postrážia deti (najmä ak je niekto z rodiny chorý); a iní zase vo voľnom čase môžu pomôcť s domácimi úlohami a učením. Namiesto toho, aby každých tri či päť rokov kupovali nové a lepšie auto, môžu zvážiť, či to staré nedarujú nejakej mladej rodine. Prečo nevynechať každoročnú dovolenku (niekedy až dvakrát za rok) a neposlať na dovolenku uťahaných mladých rodičov, či nezaložiť účet na vzdelanie svojich vnukov?! A čo tak porozprávať o ťažkostiach tejto rodiny na stretnutí Spolku katolíckych žien, či bojazlivému kňazovi, ktorý nemá dostatok odvahy, aby prehovoril o sexuálnej etike? Antikoncepcia je ranou, ktorá pokrýva celé Kristovo telo. Je príliš veľkým problémom nato, aby sa hodil na plecia len mladým manželským párom. Na jeho riešení sa musí podieľať celá Cirkev. Aspoň v našej kultúre je to bezpochybne najpádnejší dôvod nášho zlyhania pri odovzdávaní pravej katolíckej viery našim deťom. Najnovšie sociologické prieskumy ukazujú, že najväčším dôvodom odpadnutia detí od viery svojich rodičov je nefunkčnosť vzťahu rodičov, a nezhoda je jedným z najpredvídanejších trpkých plodov života s antikoncepciou. Ako dôraznejšie môžu deti protestovať proti nedostatku vzájomnej lásky svojich katolíckych rodičov, než odmietať, čo je rodičom najdrahšie – ich vieru?! A naopak, deti, ktoré každý deň vidia vzájomnú hojnú lásku svojich rodičov, chcú si s väčšou pravdepodobnosťou uchovať prameň tejto lásky, rovnakú kresťanskú vieru; lebo ako nás učí svätý Pavol, manželská láska je druh lásky medzi Kristom – Ženíchom a jeho nevestou, Cirkvou. Christopher A. Zakrzewski Christopher Zakrzewski je bývalý vydavateľ časopisu Nazareth Family Journal a v súčasnosti učí na akadémii Our Lady Seat of Wisdom Academy v Barry`s Bay, Ontario, Kanada The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
